Hlavným nástrojom pre akékoľvek vyjednávanie je komunikácia. K tomu, aby sme umožnili diskusiu najmä medzi odborovými organizáciami, slúži toto diskusné fórum, z ktorého môžeme všetci spoločne čerpať.
Pre zapojenie do diskusie posielajte svoje príspevky a reakcie na adresu web@ioz.sk a na základe Vašich príspevkov Vám dáme o ňom formou e-Správ ihneď po zverejnení v tejto rubrike vedieť .
Pavol Húšťava, predseda ZO IOZ ECCO Slovakia a.s. Martin:
Štrajk je a vždy bol účinným nástrojom zamestnancov a odborov na ochranu svojich ekonomických a sociálnych záujmov. Na Slovensku sa ale moc neštrajkuje. Prečo?
Podľa mňa (na základe mnohoročných skúseností) je to v prvom rade pasivitou a submisívnosťou samotných slovenských zamestnancov, ich neochotou sa združovať, organizovať a kolektívne vystupovať. A tiež aj vypočítavosťou – čo odbory dohodnú platí predsa pre všetkých aj „neodborárov“. A ak odbory niečo nedohodnú podľa našich (často prehnaných) predstáv, máme aspoň nezúčastnene na koho nadávať. Tak načo byť v odboroch a angažovať sa v nich – je to takto pohodlnejšie.
To, že sa u nás málo štrajkuje a odbory sú relatívne slabé, je tiež dané aj našou legislatívou. Právo na štrajk je u nás síce garantované Ústavou SR. Tá sa ale odvoláva v príslušnom článku na osobitný zákon, ktorý mal byť prijatý, avšak nikdy prijatý nebol, s výnimkou štrajku v súvislosti s uzatvorením kolektívnej zmluvy v Zákone o kolektívnom vyjednávaní. Podmienky štrajku v súvislosti s uzatvorením kolektívnej zmluvy ale patria na Slovensku medzi veľmi prísne a zrejme asi aj najprísnejšie v EÚ.
Štrajk sa podľa Zákona o kolektívnom vyjednávaní môže vyhlásiť len po neúspešnom konaní pred sprostredkovateľom a ak sa následne hlasovania o štrajku zúčastní nadpolovičná väčšina zo všetkých zamestnancov zamestnávateľa. A to vrátane zamestnancov na vedúcich a riadiacich pozíciách. Ak teda dôjde k hlasovaniu o štrajku, hlasovania sa vždy logicky zúčastnia len tí, ktorí štrajkovať chcú. Ktorí nechcú, sa hlasovania jednoducho nezúčastnia (podobná situácia je napríklad aj pri vyhlásení referenda). Takže reálne na vyhlásenie legálneho štrajku potrebujú odbory v krátkom čase doložiť súhlas až 50 % + 1 zo všetkých zamestnancov. Čo je len ťažko realizovateľné, zvlášť u veľkých zamestnávateľských subjektoch, kde zamestnanci pracujú napríklad v rôznych zmenových režimoch, v takte práce určenom strojmi a linkami kedy sa nemáte v práci často ani kedy napiť, alebo sa zamestnanci z a do odľahlého areálu zamestnávateľa presúvajú dopravnými prostriedkami a pod. – toto všetko značne sťažuje komunikáciu so zamestnancami.
Použiť štrajk ako účinný nástroj zamestnancov na ochranu svojich ekonomických a sociálnych záujmov je teda na Slovensku síce Ústavou garantované, ale v praxi ťažko realizovateľné. Svedčia o tom aj mnohé prípady z praxe, kde nemohol byť vyhlásený štrajk práve kvôli tomu, že sa hlasovania nezúčastnila nadpolovičná väčšina zamestnancov (napr. trnavská PSA Peugeot Citroën ).
Znížením kvóra účasti na hlasovaní o štrajku z nadpolovičnej väčšiny na napríklad 30 % a upraviť legislatívou, že by sa mohol vyhlásiť štrajk aj pri spore o plnenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, by sa podmienky na vyhlásenie štrajku na slovenské pomery priblížili podmienkam vyhlásenia štrajku v ostatných krajinách EU (a najmä „západných“ ako Francúzsko, Nemecko a pod.), kde si použitím štrajku ako účinného nástroja zamestnancov vydobyli zamestnanci prostredníctvom odborov mnoho ekonomických a sociálnych benefitov.
Na tomto ale nemala záujem žiadna doterajšia ponovembrová vláda. A ani smero-hlaso-ľavicová.
Tento príklad so štrajkom však nie je jediná vec, ktorá odborom na Slovensku “zväzuje ruky “.
Posilniť postavenie odborov a kolektívne vyjednávanie by sa pritom dalo vyriešiť zmenou zákonov za pomerne krátke obdobie: okrem posilnenia práva na štrajk uzákoniť automatické predlženie platnosti kolektívnej zmluvy do uzatvorenia novej – ak prebieha kolektívne vyjednávanie, lepšiu ochranu odborových funkcionárov a členov európskych zamestnaneckých rád, členský príspevok do odborov ako odpočítateľná položka z daní a prepojiť platenie členských príspevkov so sociálnym systémom / zabezpečením (viď. Škandinávske krajiny, kde je aj vďaka tomuto vysoká organizovanosť v odboroch), povinnosti pre zamestnávateľov združovať sa do zamestnávateľských subjektov, s ktorými je možné uzatvoriť kolektívne zmluvy vyššieho stupňa, prepojiť odborárskych inšpektorov BOZP s právomocami a kompetenciami inšpektorov na Inšpektorátoch práce a mnoho iného…
Posilnením postavenia odborov a kolektívneho vyjednávania takýmito konkrétnymi opatreniami a legislatívnymi zmenami by sa zvýšili predpoklady na rýchlejší rast životnej úrovne, na rast miezd, na zlepšenie pracovných podmienok a následne by do samospráv a štátneho rozpočtu putovalo aj viac prostriedkov z daní. Čo by zasa pomohlo celej našej krajine napredovať.
